Donč z Liptova
Napsal: sob srp 19, 2017 1:19 pm
Donč z Liptova
*1280 - † 1345
Zvolenský veľžupan (pán Oravy, Liptova, Zvolenskej kotliny a početných majetkov v Honte a Novohrade)
Pán hradov: Liptov, Zvolen, Ľupča, Sklabiňa Likava a Dobrá Niva
Vlastník usadlostí:
mestečká Trnovec, Ružomberok, Hybe, Svätý Martin, Ľupča v Liptove
dediny: Likava, Liptovský hrádok, Liptovská Teplá, Jasenová, Vyšný Kubín, Štrba, Boca, Kováčová, Trebuľa, Ľupča, Lieskovec,
Lučatín, Moštenice, Konice, Priechod, Rybáre, Slatina, Mošovce, Turany, Trebostovo, Bystrička, Valča, Benice, Diviaky,
Jahodník, Košťany, Žabokreky, Vieska, Sebeslavce pod vrchom Kozol, Ďanova, Karlova, Ambušova, Priekopy, Čepčín,
Slatina, Straciny, Gurkfolua, Vyfolu, Villa Iacoby, Plachtince, Čebovce, Zakachy, Opatovská Nová Ves, Manková, Chrastince,
Podlužany, Ďarmoty, Pieščany, Surdok, Záhorce
Stručne k postave:
Svetlo sveta uzrel som počas aprílových nôn v roku Pána 1280, lež otcom mojim bol Dominik, syn Mikuláša, a matkou Klára, dcéra Urbana. Svoje detstvo prežil som v rodovej kúrii v Lypczi, i striedavo na hrade Liptov týčiacom sa na mohutnom brale. Všemohúci Pán, náš trojjediný Boh, povolal si v útlom mojom detstve k sebe oboch mojich rodičov, i bola naplnená vôľa môjho otca Dominika, že do výchovy jeho brata Demetera mám prejsť. Stalo sa ďalej, že mladíckom veku som odišiel za vzdelaním do italskej Bologne, kde som pobyl po dobu niekoľkých liet. V roku Pána 1298 som sa po boku strýka Demetera zúčastnil bitky pri Göllheime kde zhynul nemecký kráľ Adolf. Do Itálie moje cesty už neviedli, lež ujal som sa správy svojich statkov v Liptove. Od svojho návratu do Uhier nepretržite som sa účastnil výprav svojho strýka a jeho spojencov proti Matúšovi z Trenčína, ktorý po mnohé roky bezprávne zaberal majetky mojich príbuzných, ako i iných príslušníkov Natio Hungarica.
V tomže období anarchie podarilo sa mi spojiť svoje majetky v Honte a Novohrade s mojimi majetkami v Liptove, čím utvoril som súvislé léno sediace naprieč celým stredom Severných Uhier. Požíval som podporu svojho strýka Demetera, rovnako ako podporu môjho seniora palatína Omodeja z rodu Aba. Nemožno opomenúť, že istého času som sa v určitej záležitosti dostal na dvor Přemyslovca Václava, toho mena v Českom kráľovstve už tretieho, kde som mal možnosť spoznať niekoľko vplyvných českých šľachticov. Hoc nepatril som k táboru oného Václava, smrť tohto mravného muža ma veľmi zarmútila. Ako som už rozpovedal vyššie, obdobie medzi rokmi Pána 1301 – 1306 nieslo sa v znamení neustálych bojov medzi šľachticmi a ich poddanými - vypaľovali sa statky, nivočili vsi, zabíjali nevinní, a ostatnom zle pomlčiac, krajina pripomínala hračku v rukách jazdcov Apokalypsy. K zmieru došlo až okolo roku Pána 1308, keď proti vláde kráľa Karola, spojili sa najvýznamnejší z oligarchov – Matúš z Trenčína a Omodej z rodu Aba. V tomže období, keď medzi šľachtou utíchli zbrane, a boje sa obmedzili len na šarvátky s prisluhovačmi kráľa, v sedle koňa, tu zaliečavý ako prefíkaná líška, tam zlomyseľný ako had, precestoval som celé mocné Uhorsko, hornaté Rakúsy, i rozľahlé kráľovstvo Poliakov, aby uzmieroval som pohádaných, uzavrel výhodné priateľstvá, alebo naopak rozdúchal plameň nepokoja. Prameň nepokoja, ktorý sa napokon rozdúchal v roku Pána 1311, práve ukončil toto pokojné obdobie môjho života. Počas košických udalostí, pri ktorých zahynul môj senior, palatín Omodej, stal som sa po dobu niekoľkých mesiacov väzňom Košičanov. Krátko po tom, čo som sa vykúpil som bol zatiahnutý do vleku udalostí, ktoré v roku Pána 1312 vyústili do najstrašnejšej bitky akú Uhorsko zažilo od vpádu Tatárov. V tejže bitke zahynulo mnoho dobrých, medzi nimi i synovia nebohého pána Omodeja, ako i môj strýko Demeter (nech mu Boh dožičí milosrdenstvo), pričom ja sám som bol vážne zranený drevcom. Len vďaka verným, ktorí ma napochytre odtiahli z bojiska, dnes môžem písať tieto riadky. Po bitke na poli pri vsi Rozhanovce, po porážke Omodejovcov a rozprášení posledných ohnísk odporu, sa kráľ Karol a jemu verní zmocnili omodejovských dŕžav, a stali sa tak mojimi východnými susedmi. V tejto situácii prijal som ponuku od pána Matúša z Trenčína, a vošiel som do jeho služieb, v ktorých som zotrval až do roku 1314.
Dovolím si popýšiť sa ešte svojim sídelným hradom - Liptov.
*1280 - † 1345
Zvolenský veľžupan (pán Oravy, Liptova, Zvolenskej kotliny a početných majetkov v Honte a Novohrade)
Pán hradov: Liptov, Zvolen, Ľupča, Sklabiňa Likava a Dobrá Niva
Vlastník usadlostí:
mestečká Trnovec, Ružomberok, Hybe, Svätý Martin, Ľupča v Liptove
dediny: Likava, Liptovský hrádok, Liptovská Teplá, Jasenová, Vyšný Kubín, Štrba, Boca, Kováčová, Trebuľa, Ľupča, Lieskovec,
Lučatín, Moštenice, Konice, Priechod, Rybáre, Slatina, Mošovce, Turany, Trebostovo, Bystrička, Valča, Benice, Diviaky,
Jahodník, Košťany, Žabokreky, Vieska, Sebeslavce pod vrchom Kozol, Ďanova, Karlova, Ambušova, Priekopy, Čepčín,
Slatina, Straciny, Gurkfolua, Vyfolu, Villa Iacoby, Plachtince, Čebovce, Zakachy, Opatovská Nová Ves, Manková, Chrastince,
Podlužany, Ďarmoty, Pieščany, Surdok, Záhorce
Stručne k postave:
Svetlo sveta uzrel som počas aprílových nôn v roku Pána 1280, lež otcom mojim bol Dominik, syn Mikuláša, a matkou Klára, dcéra Urbana. Svoje detstvo prežil som v rodovej kúrii v Lypczi, i striedavo na hrade Liptov týčiacom sa na mohutnom brale. Všemohúci Pán, náš trojjediný Boh, povolal si v útlom mojom detstve k sebe oboch mojich rodičov, i bola naplnená vôľa môjho otca Dominika, že do výchovy jeho brata Demetera mám prejsť. Stalo sa ďalej, že mladíckom veku som odišiel za vzdelaním do italskej Bologne, kde som pobyl po dobu niekoľkých liet. V roku Pána 1298 som sa po boku strýka Demetera zúčastnil bitky pri Göllheime kde zhynul nemecký kráľ Adolf. Do Itálie moje cesty už neviedli, lež ujal som sa správy svojich statkov v Liptove. Od svojho návratu do Uhier nepretržite som sa účastnil výprav svojho strýka a jeho spojencov proti Matúšovi z Trenčína, ktorý po mnohé roky bezprávne zaberal majetky mojich príbuzných, ako i iných príslušníkov Natio Hungarica.
V tomže období anarchie podarilo sa mi spojiť svoje majetky v Honte a Novohrade s mojimi majetkami v Liptove, čím utvoril som súvislé léno sediace naprieč celým stredom Severných Uhier. Požíval som podporu svojho strýka Demetera, rovnako ako podporu môjho seniora palatína Omodeja z rodu Aba. Nemožno opomenúť, že istého času som sa v určitej záležitosti dostal na dvor Přemyslovca Václava, toho mena v Českom kráľovstve už tretieho, kde som mal možnosť spoznať niekoľko vplyvných českých šľachticov. Hoc nepatril som k táboru oného Václava, smrť tohto mravného muža ma veľmi zarmútila. Ako som už rozpovedal vyššie, obdobie medzi rokmi Pána 1301 – 1306 nieslo sa v znamení neustálych bojov medzi šľachticmi a ich poddanými - vypaľovali sa statky, nivočili vsi, zabíjali nevinní, a ostatnom zle pomlčiac, krajina pripomínala hračku v rukách jazdcov Apokalypsy. K zmieru došlo až okolo roku Pána 1308, keď proti vláde kráľa Karola, spojili sa najvýznamnejší z oligarchov – Matúš z Trenčína a Omodej z rodu Aba. V tomže období, keď medzi šľachtou utíchli zbrane, a boje sa obmedzili len na šarvátky s prisluhovačmi kráľa, v sedle koňa, tu zaliečavý ako prefíkaná líška, tam zlomyseľný ako had, precestoval som celé mocné Uhorsko, hornaté Rakúsy, i rozľahlé kráľovstvo Poliakov, aby uzmieroval som pohádaných, uzavrel výhodné priateľstvá, alebo naopak rozdúchal plameň nepokoja. Prameň nepokoja, ktorý sa napokon rozdúchal v roku Pána 1311, práve ukončil toto pokojné obdobie môjho života. Počas košických udalostí, pri ktorých zahynul môj senior, palatín Omodej, stal som sa po dobu niekoľkých mesiacov väzňom Košičanov. Krátko po tom, čo som sa vykúpil som bol zatiahnutý do vleku udalostí, ktoré v roku Pána 1312 vyústili do najstrašnejšej bitky akú Uhorsko zažilo od vpádu Tatárov. V tejže bitke zahynulo mnoho dobrých, medzi nimi i synovia nebohého pána Omodeja, ako i môj strýko Demeter (nech mu Boh dožičí milosrdenstvo), pričom ja sám som bol vážne zranený drevcom. Len vďaka verným, ktorí ma napochytre odtiahli z bojiska, dnes môžem písať tieto riadky. Po bitke na poli pri vsi Rozhanovce, po porážke Omodejovcov a rozprášení posledných ohnísk odporu, sa kráľ Karol a jemu verní zmocnili omodejovských dŕžav, a stali sa tak mojimi východnými susedmi. V tejto situácii prijal som ponuku od pána Matúša z Trenčína, a vošiel som do jeho služieb, v ktorých som zotrval až do roku 1314.
Dovolím si popýšiť sa ešte svojim sídelným hradom - Liptov.
Prikladám aspoň foto, ktoré mám aktuálne k dispozícii a je publikovateľné 
